Pamätníky

November 1989 a Slovensko

Rok demokratických revolúcií 1989, ktorý priniesol pád komunistických režimov v strednej, východnej a juhovýchodnej Európe, je jedným z najvýznamnejších míľnikov vo svetových a slovenských dejinách 20. storočia. Znamenal ukončenie studenej vojny a prekonanie bipolárneho rozdelenia Európy a priniesol definitívny pád Železnej opony a obnovenie pluralitného politického systému. Hlboká ideologická a ekonomická kríza vládnucich režimov v európskych štátoch sovietskeho bloku, masové demonštrácie národov za Železnou oponou a fenomén protikomunistickej opozície boli nevyhnutným predpokladom pre pád totalitných režimov a systémové zmeny.

Jedným zo základných faktorov naštartovania procesu zmien bol nástup liberalizačnej politiky pod názvom glasnosť, perestrojka, či novojemyšlenie v Sovietskom zväze po nástupe Michaila Gorbačova v marci 1985. Gorbačov principiálnou politikou nezasahovania do vnútorných záležitostí jednotlivých štátov sovietskeho bloku, ukončením tzv. Brežnevovej doktríny o obmedzenej suverenite, ako aj novou zahraničnou politikou voči USA a novou obrannou politikou v rámci Varšavského paktu v podstatnej miere prispel k pádu totalitných režimov. Nový sovietsky líder umožnil konanie poloslobodných volieb v Poľsku v júni 1989 a postupnú demontáž Železnej opony medzi Maďarskom a Rakúskom na jar a v lete 1989, čím uľahčil masový exodus východných Nemcov cez Československo, Maďarsko a Rakúsko do Západného Nemecka, ktorý natrvalo narušil stabilitu totalitného režimu vo Východnom Nemecku a prispel k jeho pádu. 9. novembra 1989 padol Berlínsky múr – symbol rozdelenia Európy a začiatkom decembra nasledoval vrcholový samit nového amerického prezidenta Georga H. W. Busha s Michailom Gorbačovom, na ktorom obaja politici zhodne konštatovali ukončenie studenej vojny.

Z medzinárodnopolitického hľadiska mal význam aj helsinský proces, v rámci ktorého sa počas schôdzok Helsinskej konferencie aktualizovala aj otázka dodržiavania ľudských práv. V neposlednom rade k rýchlemu pádu komunistických režimov prispel v 80. rokoch aj nový zahraničných kurz Spojených štátov amerických na čele s prezidentom Ronaldom Reaganom, ktorý spochybnil legitimitu Jaltského povojnového bipolárneho poriadku a obnoveným "horúčkovitým" zbrojením prinútil sovietske vedenie k ďalekosiahlym ústupkom.

Výsledkom revolučných zmien bolo etablovanie pluralitných demokracií a trhovej ekonomiky. V rokoch 1989 až 1991sa udiali prevažne nenásilné protikomunistické revolúcie v Poľsku, Maďarsku, Východnom Nemecku, Československu, Bulharsku, Rumunsku, Albánsku, Juhoslávii a v Sovietskom zväze, ktoré pokračovali rozpadom federatívnych štátov, ako aj zjednotením Nemecka a zásadne tak zmenili politickú mapu Európy.

Integrálnou súčasťou prelomových revolučných udalostí bolo aj Slovensko. Najsilnejšou skupinou v protikomunistickom opozičnom hnutí v období normalizácie bola nepochybne skrytá cirkev. Z jej prostredia v prepojení na slovenský exil v okolí Svetového kongresu Slovákov vzišla vrcholná forma protestu proti normalizačnému režimu, Sviečková manifestácia z 20. marca 1988, ktorá sa radila medzi najväčšie protirežimné vystúpenia v strednej Európe. V druhej polovici 80. rokov to bola tiež masová účasť na púťach na pútnických miestach v Šaštíne, Levoči, Nitre, Marianke, na Starých Horách či v Ľutine, ktorá bola v priamom protiklade k ateistickej ideológii komunistického režimu. Nárast samizdatovej literatúry z prostredia katolíckeho, ochranárskeho a občianskeho disentu bol tiež jedným zo znakov slabnúcej sily režimu s jeho tlačovým a informačným monopolom. Zaznamenaný bol aj návrat k tabuizovaným témam a osobnostiam slovenských dejín. Výrazne sa aktivizovala aj skupina reformných komunistov v okolí Alexandra Dubčeka, ktorý v januári 1988 poskytol talianskemu denníku l´Unità prvýkrát od jeho mocenského pádu rozhovor a v novembri 1988 mu najstaršia európska univerzita v Bologni za účasti veľkého záujmu svetových médií udelila čestný doktorát, čím sa otvorila cesta pre Dubčekovu postupnú rehabilitáciu a návrat do vysokej politiky.

Výrazný pohyb proti vládnucemu normalizačnému režimu môžeme pozorovať aj v prostredí maďarskej menšiny na Slovensku, ktorá reagovala na proces liberalizácie v Maďarsku. K mobilizácii širokej verejnosti a k zjednoteniu disentu v predvečer pádu režimu nepochybne prispel aj posledný politický proces na Slovensku s tzv. bratislavskou päťkou: Jánom Čarnogurským, Miroslavom Kusým, Hanou Ponickou, Antonom Seleckým a Vladimírom Maňákom.

Rastúce opozičné hnutie z prostredia skrytej cirkvi, ochranárskeho hnutia, občianskych aktivistov, nezávislých umelcov, študentov a reformných komunistov mobilizovalo od druhej polovice 80. rokov širokú verejnosť k prekonaniu dovtedajšej pasivity a otvorenému vystúpeniu voči normalizačnému režimu. Aktivity čoraz silnejšej opozície na pozadí prehlbujúcej sa krízy režimu vyvrcholili v novembri 1989 udalosťami Nežnej revolúcie, vedúcej bezprostredne k pádu komunistického režimu.

16. novembra sa odohrala manifestácia študentov v Bratislave za slobodu a študentské práva. 17. novembra štrajkovali na Národní tříde v Prahe českí študenti, ktorých brutálne rozohnala polícia, pričom stovky zranila. Na protest proti zásahu vstúpili do štrajkovej pohotovosti ponajprv vysokoškolskí študenti, neskôr divadlá a napokon temer celá spoločnosť. V Bratislave bolo 19. novembra založené revolučné občianske hnutie Verejnosť proti násiliu, o niekoľko hodín neskôr vzniklo v Prahe Občianske fórum a bezprostredne po ich vzniku začali čelní predstavitelia viesť dialóg s vedením komunistickej strany.

22. novembra sa konala prvá masová demonštrácia na Námestí SNP v Bratislave, na ktorej vystúpili početní predstavitelia opozície. Na nátlak verejnosti podalo o dva dni neskôr predsedníctvo Ústredného výboru KSČ demisiu a v Bratislave sa prvýkrát vysielalo Štúdio Dialóg, kde v priamom prenose diskutovali predstavitelia KSS s členmi VPN. 27. novembra sa v Československu konal celoštátny generálny štrajk, o dva dni neskôr schválilo Federálne zhromaždenie vypustenie článku 4 o vedúcej úlohe Komunistickej strany z ústavy. Napokon po kľúčových politických rokovaniach medzi československou vládou a čelnými predstaviteľmi OF a VPN v Prahe boli 10. a 12. decembra vymenované nové vlády "národného porozumenia" s nekomunistickou väčšinou. Vzápätí abdikoval dlhoročný prezident republiky Gustáv Husák.

Symbol reformného procesu roku 1968 Alexander Dubček bol 28. decembra vymenovaný za predsedu Federálneho zhromaždenia, ktoré na druhý deň schválilo kandidatúru Václava Havla za prvého nekomunistického prezidenta Československa. Špecifický priebeh revolúcie na Slovensku predurčil rozdiely vo vývoji v rámci spoločného štátu. Bezprostredne po páde komunistickej totality sa v rámci procesu transformácie otvorili nové otázky spojené s politickou a ekonomickou transformáciou, snahou o vysporiadanie sa s komunistickým režimom či témou budúceho štátoprávneho usporiadania vzťahu Slovákov a Čechov. Nežná revolúcia na Slovensku, ktorá za šesť týždňov porazila vyše štyridsaťročnú komunistickú totalitu, v neposlednom rade umožnila aj vznik demokratickej Slovenskej republiky v januári 1993.

Obete a bojovníci proti komunizmu

Komunizmus zanechal v slovenskej spoločnosti hlboké stopy, ktoré pozorujeme aj v súčasnej dobe. Počas celého obdobia trvania tejto ideológie a následne režimu na Slovensku sa objavovali ľudia, ktorí aktívne vystupovali proti nemu. Už pred samotným presadením komunistickej strany na Slovensku dochádzalo k sporom a bojom, predovšetkým v súvislosti s prenikaním Červenej armády na naše územie a s pôsobením partizánskych oddielov, ktoré zasahovali nielen proti Nemcom a funkcionárom režimu HSĽS, ale v zásade aj proti tzv. "buržoázii" – pôsobenie komunistických partizánskych oddielov preto často vyvolávalo rozporuplné emócie.

Povojnové obdobie rokov medzi rokmi 1945 a 1948 prinieslo prvé rozpory medzi komunistami a ich politickými oponentmi, ktorí sa združovali v Demokratickej strane. V tomto čase sa však boj proti komunizmu odohrával predovšetkým v zahraničí, kde pôsobili viaceré exilové skupiny majúce svoje korene v bývalom vojnovom režime. Tieto skupiny, ktoré mali rozličné vedenie, bojovali proti komunizmu v zahraničí podávaním rozličných memoránd, ale aj na domácej scéne šírením ilegálnych letákov, pamfletov, prípadne vysielaním rozhlasu zo zahraničia na Slovensko. Ich dosah na Slovensko a jeho spoločnosť bol v danej dobe preceňovaný, čo umožňovalo komunistom zakročiť proti svojim odporcom, predovšetkým v súvislosti s tzv. protištátnym sprisahaním na Slovensku v jeseni 1947. Medzi odporcov komunizmu a ľudovodemokratického režimu boli v prvom rade zaraďovaní exponenti bývalej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, Agrárnej strany, osoby politicky činné na Slovensku počas rokov 1939 až 1945 a predstavitelia cirkví. Po februárovom prevrate v roku 1948 začali komunisti s otvoreným prenasledovaním aj ďalších svojich domnelých či skutočných oponentov. Obdobie rokov 1948 až 1989 možno rozdeliť na dva úseky, medzníkom sa stal rok 1968 a vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.

Na odpor proti komunistickému režimu sa v prvom rade postavili príslušníci cirkví a politickí predstavitelia zrušených strán. Otvorený odpor bol však veľmi obmedzený, keďže v rukách komunistov bol bezpečnostno-represívny aparát štátu. Práve obdobie medzi rokmi 1948 až 1953 sa stalo dobou najhoršieho teroru komunistického režimu. Za nepriateľov predstavitelia režimu označili všetkých, ktorí sa nehlásili k ich ideológii.

Medzi najvýraznejších bojovníkov proti komunizmu môžeme zaradiť skupinu Biela légia, ktorá pôsobila nielen doma, ale aj v zahraničí, konkrétne v Rakúsku. Členovia tejto skupiny si dali za úlohu informovať širokú verejnosť o terore komunistického režimu a v rokoch 1950 až 1953 vysielali na Slovensko spravodajstvo vďaka rozhlasovému vysielaču. Bol to istý vzor pre neskorší americký vysielač Slobodná Európa. Za pôsobenie v tejto skupine boli súdení mnohí Slováci, najvyššie tresty dostali Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár, ktorí boli popravení.

V zahraničí aj naďalej pôsobili mnohí exiloví predstavitelia, ktorí sa stavali proti komunizmu na Slovensku a poukazovali na zločinnosť tohto režimu. Po februári 1948 odišla z Československa ďalšia vlna exulantov, prevažne z politických predstaviteľov Demokratickej strany. V priebehu 60. rokov sa režim zmiernil a postupne demokratizoval, ale naďalej zotrvával na prenasledovaní svojich odporcov. Toto prvé obdobie bolo charakteristické priamou fyzickou násilnou perzekúciou ľudí.

Prirodzeným spôsobom sa nepriateľom komunistov stali aj predstavitelia cirkví. Režim sa najskôr zameral na vyššie duchovenstvo – biskupov, ktorých odsúdili v inscenovanom procese, a následne sa pokúsil zakročiť proti veriacim. Najvýraznejším prejavom odporu boli vzbury a nepokoje v súvislosti s tzv. Katolíckou akciou. Išlo o pokus komunistov ovládnuť cirkev a kňazov, rozbiť vnútornú jednotu cirkvi a v konečnom dôsledku ju postaviť proti Vatikánu vytvorením určitej národnej cirkvi. Prebiehala v rokoch 1949 až 1951. Katolícki biskupi sa proti tejto akcii postavili a vydali pastiersky list, ktorý ale bol Štátnou bezpečnosťou zakázaný. Skonfiškovanie, resp. bránenie v snahe prečítať tento list vyvolalo na Slovensku vlnu nepokoj a vzbúr. Veriaci bránili svojich kňazov aj napriek hrozbe trestov. Stovky osôb boli zatknutých a odsúdených. V boji proti komunizmu neskôr pokračovala v období rokov 1968 až 1989 tajná cirkev, ktorá sa organizovala v podzemí. S tajnou cirkvou a tajnými rehoľami často spájame aj pašovanie náboženskej literatúry zo zahraničia. Toto obdobie bolo charakterizované spoločenským šikanovaním ľudí, ktorí predstavovali protiváhu režimu.

V boji proti komunizmu vznikol občiansky disent, ktorý zohrával dôležitú úlohu v aktivizácii spoločnosti. Jeho činnosť spočívala vo vydávaní samizdatov a ich šírení, prevádzaní emigrantov do zahraničia, pašovaní literatúry a podobne. Disidenti kritizovali totalitnú moc a predovšetkým v období normalizácie sa odvážili stále výraznejšie hovoriť a požadovať občianske aj náboženské práva. Represívne zložky ich dlhodobo prenasledovali, napríklad ešte v auguste 1989 začali súdny proces proti tzv. Bratislavskej pätke, ktorej predstavitelia pochádzali z Hnutia za občiansku slobodu.

Kvantifikovať presný počet obetí z odporcov komunizmu je takmer nemožné. V rokoch 1944 a 1945 bolo partizánmi popravených asi 1 500 osôb, približne 10 000 Slovákov bolo odvlečených do sovietskych gulagov. Z politických dôvodov bolo na Slovensku odsúdených 71 168 osôb, z ktorých 50 bolo popravených. Tábormi nútenej práce si v rokoch 1948 až 1953 prešlo 8 240 osôb. Okupácia v roku 1968 si na Slovensku vyžiadala 37 mŕtvych a stovky ťažko zranených ľudí.