Pamätníky

Pražská jar a invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968

Počas 60. rokov bolo v komunistickom Československu badať známky uvoľňovania režimu súvisiace s celkovým "oteplením" studenej vojny, v ktorej sa po Kubánskej kríze začalo obdobie zmierňovania napätia, tzv. détente. Režimom v Československu pohla vlna destalinizácie a rehabilitácií komunistických funkcionárov, ktorá prebiehala na pozadí zlej hospodárskej situácie a nástupu novej vlny slovenskej inteligencie, najmä v umení a v oblasti spoločenských vied, združenej okolo týždenníka Kultúrny život. Veľkou témou sa stali kompetencie slovenských orgánov a postavenie Slovenska v spoločnom štáte. Toto vzopätie slovenskej inteligencie bolo dôležitou súčasťou politického uvoľňovania 60. rokov a vžilo sa preň pomenovanie "Bratislavské predjarie". Zásluhu na ňom mal z pozície prvého tajomníka ÚV KSS aj Alexander Dubček a jeho integrálnou súčasťou bol mocenský zápas, ktorý viedol proti prvému tajomníkovi ÚV KSČ a prezidentovi Antonínovi Novotnému. Výsledkom tohto zápasu bol Novotného pád a nástup Dubčeka do pozície šéfa komunistickej strany začiatkom januára 1968. To akcelerovalo zásadnú demokratizáciu systému, ktorá sa prejavila najmä odstránením cenzúry, faktickým otvorením hraníc, rehabilitáciou obetí teroru 50. rokov, uvoľnením tlaku na cirkvi vrátane obnovenia Gréckokatolíckej cirkvi či ekonomickou reformou povoľujúcou drobné podnikanie. V politickej rovine priniesla zvýšenie kompetencií štátnych orgánov oproti straníckym, zrovnoprávnenie politických strán v Národnom fronte, vznik nekomunistických organizácií či zrovnoprávnenie postavenia Slovenska v spoločnom štáte. Napriek týmto krokom zostávali zachované základné piliere komunistického režimu − vedúca úloha KSČ a zahraničnopolitická orientácia na Sovietsky zväz.

Zmeny v Československu neušli pozornosti Sovietov, ktorí vývoj hodnotili ako "kontrarevolúciu". Ich tlak eskaloval po vydaní manifestu 2000 slov koncom júna 1968, kedy na stretnutí štátov Varšavskej zmluvy vo Varšave hovorili o "otvorenom vystúpení kontrarevolúcie" v Československu a požadovali využiť všetky prostriedky, aby sa tomu zabránilo. Československé vedenie sa v priebehu leta ocitlo pod dvojakým tlakom: z jednej strany to bola požiadavka Sovietskeho zväzu pribrzdiť demokratizačný proces, na druhej strane prebudená verejnosť požadovala jeho prehlbovanie a pokračovanie. Heslo "Sme s vami, buďte s nami" sprevádzalo členov delegácie, ktorí išli rokovať so Sovietmi do Čiernej nad Tisou. Napriek tvrdej kritike Sovietov a spoločnému bratislavskému vyhláseniu, ktoré mali uvoľniť napätú atmosféru, neprichádzalo k zmenám. Československé vedenie, obávajúc sa reakcie verejnosti a v snahe udržať demokratizačný proces, chcelo kritiku riešiť administratívnymi opatreniami, ktoré boli pre Sovietov nedostatočné. Keď Brežnev nedostal potrebné uistenia ani počas osobných telefonátov s Dubčekom v polovici augusta, rozhodol sa napokon pre vojenské riešenie.

Invázia z 21. augusta 1968 bola najväčšou vojenskou akciou v Európe po druhej svetovej vojne a jedinou spoločnou akciou vojsk Varšavskej zmluvy. Vojská Varšavskej zmluvy mali absolútnu prevahu, na invázii sa zúčastnilo viac ako pol milióna vojakov a 6 300 tankov. Z vojenského hľadiska prebehla úspešne, avšak politicky skrachovala. Ľudia reagovali na príchod armád spontánnym odporom, pretože akciu oficiálne označovanú ako "bratskú" pomoc vnímali ako okupáciu. Už v prvých hodinách invázie vyšli do ulíc tisícky ľudí demonštrujúcich proti okupantom. Dochádzalo k prejavom aktívneho aj pasívneho odporu, vyjadreného najmä odstraňovaním názvov ulíc, otáčaním smerových tabúľ, vyrábaním protiokupačných letákov a plagátov a rozhorčenými diskusiami s vojakmi. Prejavy odporu neraz vyústili do streľby, ktorej výsledkom boli obete na ľudských životoch, najmä v Košiciach, Bratislave, Poprade a Detve. Na Slovensku zahynulo celkovo 37 osôb (v Československu 108). Augustové dni sa zapísali do myslí jednej generácie ako dni odporu voči tankom a v konečnom dôsledku aj ako dni zmarenej slobody a nádeje na lepší život.

Pôvodné plány Sovietov na ustanovenie kolaborantskej robotnícko-roľníckej vlády sa v dôsledku masového odporu proti okupácii nepodarilo realizovať. Východisko ponúkol prezident Ludvík Svoboda, ktorý 23. augusta odcestoval s delegáciou popredných straníckych funkcionárov do Moskvy, kde sa k nim pripojili aj internovaní členovia vedenia KSČ vrátane Dubčeka. Väčšina československých politikov spočiatku odmietala uznať oprávnenosť vojenskej akcie, napokon však sovietske vedenie svoje požiadavky presadilo. 26. augusta 1968 bol podpísaný zvláštny protokol, v ktorom sa československá strana zaviazala zlikvidovať viaceré vymoženosti demokratizačného procesu (napr. obnoviť cenzúru, zrušiť protisocialistické organizácie či vykonať "kádrové zmeny"). V praxi jeho prijatie znamenalo začiatok tzv. normalizácie, hoci v prvých mesiacoch po okupácii sa na verejnosti prejavovala protisovietska atmosféra spojená s odporom obyvateľstva.

Vyvrcholenie protestov priniesli udalosti roku 1969. V januári sa v Prahe upálil študent Jan Palach, v marci dve víťazstvá hokejistov nad Sovietmi vyvolali vlnu eufórie ústiacu do protisovietskych demonštrácií. Prvé výročie augustovej okupácie so sebou prinieslo najintenzívnejšie demonštrácie proti režimu, v niektorých mestách dokonca vyrástli na uliciach barikády. Nové stranícke vedenie na čele s Gustávom Husákom, ktorý v apríli 1969 nahradil Dubčeka, demonštrácie nasadením bezpečnostných zložiek krvavo potlačilo, čo si vyžiadalo aj obete na životoch. Prijatie tzv. obuškového zákona definitívne zlomilo odpor obyvateľstva, prinieslo rezignáciu a vynútené zmierenie sa s novým normalizačným režimom, ktorý sa vrátil k faktickému uplatňovaniu vedúcej úlohy KSČ a marxisticko-leninskej ideológie v spoločnosti a vládol až do novembra 1989.

Obete a bojovníci proti komunizmu

Komunizmus zanechal v slovenskej spoločnosti hlboké stopy, ktoré pozorujeme aj v súčasnej dobe. Počas celého obdobia trvania tejto ideológie a následne režimu na Slovensku sa objavovali ľudia, ktorí aktívne vystupovali proti nemu. Už pred samotným presadením komunistickej strany na Slovensku dochádzalo k sporom a bojom, predovšetkým v súvislosti s prenikaním Červenej armády na naše územie a s pôsobením partizánskych oddielov, ktoré zasahovali nielen proti Nemcom a funkcionárom režimu HSĽS, ale v zásade aj proti tzv. "buržoázii" – pôsobenie komunistických partizánskych oddielov preto často vyvolávalo rozporuplné emócie.

Povojnové obdobie rokov medzi rokmi 1945 a 1948 prinieslo prvé rozpory medzi komunistami a ich politickými oponentmi, ktorí sa združovali v Demokratickej strane. V tomto čase sa však boj proti komunizmu odohrával predovšetkým v zahraničí, kde pôsobili viaceré exilové skupiny majúce svoje korene v bývalom vojnovom režime. Tieto skupiny, ktoré mali rozličné vedenie, bojovali proti komunizmu v zahraničí podávaním rozličných memoránd, ale aj na domácej scéne šírením ilegálnych letákov, pamfletov, prípadne vysielaním rozhlasu zo zahraničia na Slovensko. Ich dosah na Slovensko a jeho spoločnosť bol v danej dobe preceňovaný, čo umožňovalo komunistom zakročiť proti svojim odporcom, predovšetkým v súvislosti s tzv. protištátnym sprisahaním na Slovensku v jeseni 1947. Medzi odporcov komunizmu a ľudovodemokratického režimu boli v prvom rade zaraďovaní exponenti bývalej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, Agrárnej strany, osoby politicky činné na Slovensku počas rokov 1939 až 1945 a predstavitelia cirkví. Po februárovom prevrate v roku 1948 začali komunisti s otvoreným prenasledovaním aj ďalších svojich domnelých či skutočných oponentov. Obdobie rokov 1948 až 1989 možno rozdeliť na dva úseky, medzníkom sa stal rok 1968 a vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.

Na odpor proti komunistickému režimu sa v prvom rade postavili príslušníci cirkví a politickí predstavitelia zrušených strán. Otvorený odpor bol však veľmi obmedzený, keďže v rukách komunistov bol bezpečnostno-represívny aparát štátu. Práve obdobie medzi rokmi 1948 až 1953 sa stalo dobou najhoršieho teroru komunistického režimu. Za nepriateľov predstavitelia režimu označili všetkých, ktorí sa nehlásili k ich ideológii.

Medzi najvýraznejších bojovníkov proti komunizmu môžeme zaradiť skupinu Biela légia, ktorá pôsobila nielen doma, ale aj v zahraničí, konkrétne v Rakúsku. Členovia tejto skupiny si dali za úlohu informovať širokú verejnosť o terore komunistického režimu a v rokoch 1950 až 1953 vysielali na Slovensko spravodajstvo vďaka rozhlasovému vysielaču. Bol to istý vzor pre neskorší americký vysielač Slobodná Európa. Za pôsobenie v tejto skupine boli súdení mnohí Slováci, najvyššie tresty dostali Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár, ktorí boli popravení.

V zahraničí aj naďalej pôsobili mnohí exiloví predstavitelia, ktorí sa stavali proti komunizmu na Slovensku a poukazovali na zločinnosť tohto režimu. Po februári 1948 odišla z Československa ďalšia vlna exulantov, prevažne z politických predstaviteľov Demokratickej strany. V priebehu 60. rokov sa režim zmiernil a postupne demokratizoval, ale naďalej zotrvával na prenasledovaní svojich odporcov. Toto prvé obdobie bolo charakteristické priamou fyzickou násilnou perzekúciou ľudí.

Prirodzeným spôsobom sa nepriateľom komunistov stali aj predstavitelia cirkví. Režim sa najskôr zameral na vyššie duchovenstvo – biskupov, ktorých odsúdili v inscenovanom procese, a následne sa pokúsil zakročiť proti veriacim. Najvýraznejším prejavom odporu boli vzbury a nepokoje v súvislosti s tzv. Katolíckou akciou. Išlo o pokus komunistov ovládnuť cirkev a kňazov, rozbiť vnútornú jednotu cirkvi a v konečnom dôsledku ju postaviť proti Vatikánu vytvorením určitej národnej cirkvi. Prebiehala v rokoch 1949 až 1951. Katolícki biskupi sa proti tejto akcii postavili a vydali pastiersky list, ktorý ale bol Štátnou bezpečnosťou zakázaný. Skonfiškovanie, resp. bránenie v snahe prečítať tento list vyvolalo na Slovensku vlnu nepokoj a vzbúr. Veriaci bránili svojich kňazov aj napriek hrozbe trestov. Stovky osôb boli zatknutých a odsúdených. V boji proti komunizmu neskôr pokračovala v období rokov 1968 až 1989 tajná cirkev, ktorá sa organizovala v podzemí. S tajnou cirkvou a tajnými rehoľami často spájame aj pašovanie náboženskej literatúry zo zahraničia. Toto obdobie bolo charakterizované spoločenským šikanovaním ľudí, ktorí predstavovali protiváhu režimu.

V boji proti komunizmu vznikol občiansky disent, ktorý zohrával dôležitú úlohu v aktivizácii spoločnosti. Jeho činnosť spočívala vo vydávaní samizdatov a ich šírení, prevádzaní emigrantov do zahraničia, pašovaní literatúry a podobne. Disidenti kritizovali totalitnú moc a predovšetkým v období normalizácie sa odvážili stále výraznejšie hovoriť a požadovať občianske aj náboženské práva. Represívne zložky ich dlhodobo prenasledovali, napríklad ešte v auguste 1989 začali súdny proces proti tzv. Bratislavskej pätke, ktorej predstavitelia pochádzali z Hnutia za občiansku slobodu.

Kvantifikovať presný počet obetí z odporcov komunizmu je takmer nemožné. V rokoch 1944 a 1945 bolo partizánmi popravených asi 1 500 osôb, približne 10 000 Slovákov bolo odvlečených do sovietskych gulagov. Z politických dôvodov bolo na Slovensku odsúdených 71 168 osôb, z ktorých 50 bolo popravených. Tábormi nútenej práce si v rokoch 1948 až 1953 prešlo 8 240 osôb. Okupácia v roku 1968 si na Slovensku vyžiadala 37 mŕtvych a stovky ťažko zranených ľudí.