Prenasledovanie cirkví a náboženských spoločenstiev

Prenasledovanie cirkví na Slovensku bolo súčasťou nátlakovej politiky komunistického režimu, ktorej cieľom bolo podriadiť si konanie i myslenie jednotlivcov. V tomto duchu dochádzalo k systematickému znemožňovaniu, resp. obmedzovaniu pôsobenia cirkví aj na Slovensku. Režim si ich chcel podriadiť, ovládnuť a následne zlikvidovať. Zápas proti predstaviteľom najpočetnejšej Katolíckej cirkvi sa prejavoval odsúdením biskupov, zrušením reholí, uväznením stoviek kňazov a desiatok rehoľníkov, rehoľníčok i laikov. Predstavitelia náboženského života boli pod dohľadom tzv. cirkevných zmocnencov a cirkevných tajomníkov.

Už v roku 1949 boli prijaté tzv. cirkevné zákony, ktoré obmedzili pôsobenie kňazov. O rok neskôr, v roku 1950 došlo k násilnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi a pokusu začleniť jej veriacich medzi pravoslávnych. 28. apríla 1950 v Prešove nelegitímny sobor rozhodol o zrušení únie s Rímom proti vôli väčšiny veriacich.

Všetky teologické fakulty a učilištia boli vyňaté spod pôsobnosti ministerstva (povereníctva) školstva a dozor nad nimi prevzal Štátny úrad pre cirkevné veci. Zanikli tiež diecézne semináre a začala sa perzekúcia bohoslovcov, ktorí odmietli nastúpiť na štátom založenú bohosloveckú fakultu (na Slovensku ňou bola Cyrilometodská bohoslovecká fakulta v Bratislave). Proces zoštátnenia cirkevného školstva na Slovensku začal už po vypuknutí SNP v roku 1944.

Jedným z najväčších zásahov voči zástupcom Katolíckej cirkvi bola násilná likvidácia reholí – 31. marca až 4. apríla 1950 sa v Prahe odohral vykonštruovaný proces s Augustinom Machalkom a spoločníkmi, v ktorom režim obviňoval rehoľníkov zo špionáže pre Vatikán, a krátko potom nasledovalo rušenie kláštorov. Akcia K (kláštory), známa aj ako Barbarská noc, sa uskutočnila v apríli 1950 a bola zameraná na likvidáciu mužských kláštorov. V auguste toho istého roku došlo k likvidácii ženských reholí v tzv. Akcii R (rehoľníčky). Rehoľníci boli sústredení do tzv. centralizačných kláštorov s väzenským režimom, mnohí boli odsúdení a aj po prepustení na slobodu často nemohli vykonávať svoju kňazskú činnosť. Rehoľníčky boli internované v Čechách, resp. izolované v ústavoch, kde sa venovali ľuďom s telesnými a duševnými poruchami. K obnoveniu reholí došlo až po roku 1989.

Ďalším útokom na Katolícku cirkev bol zásah voči biskupom: V roku 1951 boli najskôr v zinscenovanom politickom procese odsúdení biskupi Pavol Peter Gojdič, Ján Vojtaššák a Michal Buzalka, nasledovali procesy a väznenie biskupov Štefana Barnáš, Vasiľa Hopka a neskôr aj s tajne vysvätenými biskupmi Jánom Chryzostomom Korcom, Petrom Dubovským a Dominikom Kaľatom. Biskupovi Pavlovi Hnilicovi, ktorý bol takisto tajne vysvätený, sa poradilo emigrovať. Biskupi boli označovaní za "vatikánskych špiónov" a štátna moc sa ich snažila izolovať. V roku 1988 na Slovensku oficiálne pôsobil už len jeden biskup a aj preto kňazi i veriaci žiadali prostredníctvom petície a výziev náboženskú slobodu a menovanie biskupov pre uprázdnené biskupstvá.

Štátna moc sa sústredila aj na zásahy proti veriacim, ktorí sa zastali väznených biskupov či pomáhali a skrývali prenasledovaných. Režim bojoval aj proti náboženským púťam a vyučovaniu náboženstva na školách. "Vysporiadanie sa s náboženskou otázkou", teda prakticky popretie náboženského presvedčenia bolo dôležitým kritériom pre prijatie na štúdium na strednej či vysokej škole, no rovnako aj pre pracovné zaradenie a kariérny rast. Perzekúcie sa dotýkali aj predstaviteľov iných cirkevných spoločenstiev.

Proticirkevné opatrenia viedli predstaviteľov náboženského života k pôsobeniu v ilegalite. K najvýraznejším predstaviteľov tzv. tajnej cirkvi patril biskup Ján Chryzostom Korec, lekár Silvester Krčméry a matematik Vladimír Jukl, no rovnako aj mnohé rehoľníčky, rehoľníci a laici, ktorí na Slovensku vytvárali tajnú sieť náboženských krúžkov. Vďaka ich aktívnemu pôsobeniu vzrastala účasť zvlášť mladých ľudí na púťach v Levoči, Šaštíne či v Nitre. Pamätnou sa stala púť v roku 1100. výročia úmrtia svätého Metoda na Velehrade v roku 1985 či účasť 250 000 veriacich na mariánskej púti v Levoči v roku 1988.

Aktívni veriaci tiež vytvárali samizdaty, pašovali náboženskej literatúru zo Západu na Slovensko a tajná cirkev podporovala prenasledovaných kresťanov v Sovietskom zväze.

Zápas tajnej cirkvi v oblasti občianskej angažovanosti vyústil do najväčšej manifestácie za občianske a náboženské práva, ako aj za menovanie biskupov, ktorá sa uskutočnila 25. marca 1988 v Bratislave a je známa aj ako Sviečková manifestácia.

V rámci náboženského prenasledovania komunistický režim trestal aj príslušníkov rôznych náboženských spoločenstiev. Ako príklad môžeme uviesť perzekúcie voči príslušníkom Svedkov Jehovových za odmietnutie nástupu na základnú vojenskú službu.

Aj keď ústava formálne garantovala náboženskú slobodu, v praxi dochádzalo k zásahom voči cirkvám a veriacim až do pádu komunistického režimu v novembri 1989.

Obete a bojovníci proti komunizmu

Komunizmus zanechal v slovenskej spoločnosti hlboké stopy, ktoré pozorujeme aj v súčasnej dobe. Počas celého obdobia trvania tejto ideológie a následne režimu na Slovensku sa objavovali ľudia, ktorí aktívne vystupovali proti nemu. Už pred samotným presadením komunistickej strany na Slovensku dochádzalo k sporom a bojom, predovšetkým v súvislosti s prenikaním Červenej armády na naše územie a s pôsobením partizánskych oddielov, ktoré zasahovali nielen proti Nemcom a funkcionárom režimu HSĽS, ale v zásade aj proti tzv. "buržoázii" – pôsobenie komunistických partizánskych oddielov preto často vyvolávalo rozporuplné emócie.

Povojnové obdobie rokov medzi rokmi 1945 a 1948 prinieslo prvé rozpory medzi komunistami a ich politickými oponentmi, ktorí sa združovali v Demokratickej strane. V tomto čase sa však boj proti komunizmu odohrával predovšetkým v zahraničí, kde pôsobili viaceré exilové skupiny majúce svoje korene v bývalom vojnovom režime. Tieto skupiny, ktoré mali rozličné vedenie, bojovali proti komunizmu v zahraničí podávaním rozličných memoránd, ale aj na domácej scéne šírením ilegálnych letákov, pamfletov, prípadne vysielaním rozhlasu zo zahraničia na Slovensko. Ich dosah na Slovensko a jeho spoločnosť bol v danej dobe preceňovaný, čo umožňovalo komunistom zakročiť proti svojim odporcom, predovšetkým v súvislosti s tzv. protištátnym sprisahaním na Slovensku v jeseni 1947. Medzi odporcov komunizmu a ľudovodemokratického režimu boli v prvom rade zaraďovaní exponenti bývalej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, Agrárnej strany, osoby politicky činné na Slovensku počas rokov 1939 až 1945 a predstavitelia cirkví. Po februárovom prevrate v roku 1948 začali komunisti s otvoreným prenasledovaním aj ďalších svojich domnelých či skutočných oponentov. Obdobie rokov 1948 až 1989 možno rozdeliť na dva úseky, medzníkom sa stal rok 1968 a vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.

Na odpor proti komunistickému režimu sa v prvom rade postavili príslušníci cirkví a politickí predstavitelia zrušených strán. Otvorený odpor bol však veľmi obmedzený, keďže v rukách komunistov bol bezpečnostno-represívny aparát štátu. Práve obdobie medzi rokmi 1948 až 1953 sa stalo dobou najhoršieho teroru komunistického režimu. Za nepriateľov predstavitelia režimu označili všetkých, ktorí sa nehlásili k ich ideológii.

Medzi najvýraznejších bojovníkov proti komunizmu môžeme zaradiť skupinu Biela légia, ktorá pôsobila nielen doma, ale aj v zahraničí, konkrétne v Rakúsku. Členovia tejto skupiny si dali za úlohu informovať širokú verejnosť o terore komunistického režimu a v rokoch 1950 až 1953 vysielali na Slovensko spravodajstvo vďaka rozhlasovému vysielaču. Bol to istý vzor pre neskorší americký vysielač Slobodná Európa. Za pôsobenie v tejto skupine boli súdení mnohí Slováci, najvyššie tresty dostali Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár, ktorí boli popravení.

V zahraničí aj naďalej pôsobili mnohí exiloví predstavitelia, ktorí sa stavali proti komunizmu na Slovensku a poukazovali na zločinnosť tohto režimu. Po februári 1948 odišla z Československa ďalšia vlna exulantov, prevažne z politických predstaviteľov Demokratickej strany. V priebehu 60. rokov sa režim zmiernil a postupne demokratizoval, ale naďalej zotrvával na prenasledovaní svojich odporcov. Toto prvé obdobie bolo charakteristické priamou fyzickou násilnou perzekúciou ľudí.

Prirodzeným spôsobom sa nepriateľom komunistov stali aj predstavitelia cirkví. Režim sa najskôr zameral na vyššie duchovenstvo – biskupov, ktorých odsúdili v inscenovanom procese, a následne sa pokúsil zakročiť proti veriacim. Najvýraznejším prejavom odporu boli vzbury a nepokoje v súvislosti s tzv. Katolíckou akciou. Išlo o pokus komunistov ovládnuť cirkev a kňazov, rozbiť vnútornú jednotu cirkvi a v konečnom dôsledku ju postaviť proti Vatikánu vytvorením určitej národnej cirkvi. Prebiehala v rokoch 1949 až 1951. Katolícki biskupi sa proti tejto akcii postavili a vydali pastiersky list, ktorý ale bol Štátnou bezpečnosťou zakázaný. Skonfiškovanie, resp. bránenie v snahe prečítať tento list vyvolalo na Slovensku vlnu nepokoj a vzbúr. Veriaci bránili svojich kňazov aj napriek hrozbe trestov. Stovky osôb boli zatknutých a odsúdených. V boji proti komunizmu neskôr pokračovala v období rokov 1968 až 1989 tajná cirkev, ktorá sa organizovala v podzemí. S tajnou cirkvou a tajnými rehoľami často spájame aj pašovanie náboženskej literatúry zo zahraničia. Toto obdobie bolo charakterizované spoločenským šikanovaním ľudí, ktorí predstavovali protiváhu režimu.

V boji proti komunizmu vznikol občiansky disent, ktorý zohrával dôležitú úlohu v aktivizácii spoločnosti. Jeho činnosť spočívala vo vydávaní samizdatov a ich šírení, prevádzaní emigrantov do zahraničia, pašovaní literatúry a podobne. Disidenti kritizovali totalitnú moc a predovšetkým v období normalizácie sa odvážili stále výraznejšie hovoriť a požadovať občianske aj náboženské práva. Represívne zložky ich dlhodobo prenasledovali, napríklad ešte v auguste 1989 začali súdny proces proti tzv. Bratislavskej pätke, ktorej predstavitelia pochádzali z Hnutia za občiansku slobodu.

Kvantifikovať presný počet obetí z odporcov komunizmu je takmer nemožné. V rokoch 1944 a 1945 bolo partizánmi popravených asi 1 500 osôb, približne 10 000 Slovákov bolo odvlečených do sovietskych gulagov. Z politických dôvodov bolo na Slovensku odsúdených 71 168 osôb, z ktorých 50 bolo popravených. Tábormi nútenej práce si v rokoch 1948 až 1953 prešlo 8 240 osôb. Okupácia v roku 1968 si na Slovensku vyžiadala 37 mŕtvych a stovky ťažko zranených ľudí.

logo KPVS logo tasr