Pamätníky

Pomocné technické prápory

Medzi hlavné ciele komunistického režimu, nastoleného po februári 1948, patrilo ovládnutie všetkých mocenských zložiek. Medzi nimi mala svoje dôležité miesto aj československá armáda, ktorú nový režim plánoval využiť pre svoje záujmy a na svoju ochranu. Tento proces sprevádzali rozsiahle politické perzekúcie, ktoré okrem dôstojníckeho a poddôstojníckeho zboru postihli aj radových vojakov. Prejavili sa najmä existenciou osobitných vojenských jednotiek, určených na izolovanie a tzv. prevýchovu "politicky nespoľahlivých" vojakov základnej služby a záložníkov.

Už v auguste 1948 vznikli IV. (cestné) prápory ženijných plukov, do ktorých boli zaradení "politicky, vojensky a národne" nespoľahliví branci. Hlavnou súčasťou ich základného výcviku bola morálno-politická výchova a telesná príprava, pričom branci absolvovali aj skrátený výcvik so zbraňou. Po jeho absolvovaní bola hlavnou činnosťou príslušníkov cestných práporov úprava ciest a výstavba vojenských objektov. Na Slovensku pôsobil jeden cestný prápor v priestore vojenského výcvikového priestoru v Lešti.

Po nástupe nového velenia armády na čele s ministrom národnej obrany Alexejom Čepičkom došlo k výraznej zmene prístupu k priebehu základnej služby "politicky nespoľahlivých" osôb. V roku 1950 sa cestné prápory transformovali na tzv. pomocné technické prápory (PTP), ktoré sa delili na ľahké, určené predovšetkým na práce v stavebníctve, a ťažké, tzv. banské. Ako prvý vznikol na Slovensku 54. PTP, ktorý bol dislokovaný v Komárne.

Organizačné zmeny sprevádzala aj zmena klasifikačného odvodového systému brancov, do ktorého bola na konci novembra 1950 oficiálne zaradená klasifikácia E – politicky nespoľahlivý. Takto kvalifikovaný mohol byť každý, kto akýmkoľvek spôsobom nevyhovoval komunistickému režimu: od príslušníkov nekomunistických politických strán a ľudí postihnutých prvými čistkami cez študentov vylúčených zo štúdia, kňazov, bohoslovcov, rehoľníkov, bývalých kapitalistov a živnostníkov až po roľníkov odmietajúcich vstúpiť do jednotných roľníckych družstiev. Branci s klasifikáciou E boli automaticky predurčení pre službu v PTP a to bez ohľadu na ich zdravotnú klasifikáciu.

Príslušníci PTP už základný vojenský výcvik absolvovali bez zbrane a využívali sa výhradne na pracovnú činnosť v prospech vojenských a civilných organizácií – stavali najmä byty pre vojakov z povolania, kasárne, sklady, letiská a ďalšie objekty. Žili v mimoriadne zložitých ubytovacích a sociálnych podmienkach, no za svoju prácu dostávali odmenu. Vojaci, ktorí pracovali priamo v útvaroch a zariadeniach armády, dostávali len služné, výnimočne príplatky za sťažené podmienky. Pracovníkom vo vojenských a civilných podnikoch patrila okrem služného aj mzda zodpovedajúca civilnému platu. Z nej však bola najskôr odpočítaná suma na réžiu vojenskej správy – služné, ubytovanie, stravovanie a oblečenie – daň zo mzdy, nemocenské poistenie, zrážka v prospech vojenskej správy vo výške 30 % čistej mzdy, ako aj prípadné iné finančné záväzky. Zo zvyšnej sumy vojakom priamo vyplatili iba polovicu, druhú im uložili na vkladnú knižku, s ktorou však bez súhlasu veliteľa nemohli disponovať. Takýto systém zabezpečoval vojenskej správe maximálny zisk. Vyplácanie mzdy a udeľovanie dovoleniek a vychádzok sa ale viazalo na plnenie stanovených pracovných noriem a disciplinovanosť vojakov.

V celom období existencie PTP sa intenzívne hľadali nové možnosti a zdroje ich doplňovania. V septembri 1951 bol schválený inštitút tzv. mimoriadnych vojenských cvičení, v rámci ktorého boli na časovo neobmedzené obdobie povolávaní k PTP muži vo veku 17 až 60 rokov. Ich výber mali na starosti osobitné komisie, pričom návrhy pripravovali jednotlivé bezpečnostné zložky. Vďaka prílevu nových pracovných síl do armády boli začiatkom decembra 1951 v Komárne vytvorené ďalšie dva prápory PTP – 63. (neskôr premiestnený do Novák a Košíc) a 64. (neskôr premiestnený do Čiech).

V druhej polovici roka 1952 mala značnej časti príslušníkov PTP uplynúť dvojročná dĺžka základnej vojenskej služby. Tento úbytok nebolo možné nahradiť a preto komunistické vedenie v júni 1952 schválilo predĺženie vojenskej služby príslušníkov PTP s klasifikáciou E na neurčito. Po ukončení základnej vojenskej služby tak boli títo príslušníci automaticky povolaní na mimoriadne vojenské cvičenie a mohli byť v PTP v podstate neobmedzený čas. Aj vďaka týmto opatreniam vznikol v septembri 1952 v Komárne nový 68. PTP.

Od jari 1953 však dochádzalo v Československu k postupným politickým zmenám. Tie zasiahli aj armádu a v jej rámci i PTP, ktoré mali byť postupne zrušené. Všetci príslušníci PTP s kvalifikáciou E prešli na jeseň 1953 previerkami a 80 % z nich z tejto kvalifikácie vyradili. Do konca apríla 1954 boli na Slovensku zrušené alebo pretransformované na technické prápory všetky PTP. Taktiež bol zrušený inštitút mimoriadnych vojenských cvičení a klasifikácia E. Prepúšťanie "politicky nespoľahlivých" vojakov do civilu však trvalo až do konca roku 1954.

V cestných a pomocných technických práporoch, ktoré pre svoje represívne zameranie mali charakter vojenských táborov nútenej práce, slúžilo v rokoch 1948 až 1954 približne 60-tisíc vojakov, z toho okolo 25-tisíc s klasifikáciou E. Zo Slovenska bolo do PTP zaradených vyše 5 500 politicky nespoľahlivých mužov. Rehabilitácie sa dočkali až po roku 1989 a po schválení zákona č. 219/2006 Z. z. sú dnes považovaní za účastníkov protikomunistického odboja.

Obete a bojovníci proti komunizmu

Komunizmus zanechal v slovenskej spoločnosti hlboké stopy, ktoré pozorujeme aj v súčasnej dobe. Počas celého obdobia trvania tejto ideológie a následne režimu na Slovensku sa objavovali ľudia, ktorí aktívne vystupovali proti nemu. Už pred samotným presadením komunistickej strany na Slovensku dochádzalo k sporom a bojom, predovšetkým v súvislosti s prenikaním Červenej armády na naše územie a s pôsobením partizánskych oddielov, ktoré zasahovali nielen proti Nemcom a funkcionárom režimu HSĽS, ale v zásade aj proti tzv. "buržoázii" – pôsobenie komunistických partizánskych oddielov preto často vyvolávalo rozporuplné emócie.

Povojnové obdobie rokov medzi rokmi 1945 a 1948 prinieslo prvé rozpory medzi komunistami a ich politickými oponentmi, ktorí sa združovali v Demokratickej strane. V tomto čase sa však boj proti komunizmu odohrával predovšetkým v zahraničí, kde pôsobili viaceré exilové skupiny majúce svoje korene v bývalom vojnovom režime. Tieto skupiny, ktoré mali rozličné vedenie, bojovali proti komunizmu v zahraničí podávaním rozličných memoránd, ale aj na domácej scéne šírením ilegálnych letákov, pamfletov, prípadne vysielaním rozhlasu zo zahraničia na Slovensko. Ich dosah na Slovensko a jeho spoločnosť bol v danej dobe preceňovaný, čo umožňovalo komunistom zakročiť proti svojim odporcom, predovšetkým v súvislosti s tzv. protištátnym sprisahaním na Slovensku v jeseni 1947. Medzi odporcov komunizmu a ľudovodemokratického režimu boli v prvom rade zaraďovaní exponenti bývalej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, Agrárnej strany, osoby politicky činné na Slovensku počas rokov 1939 až 1945 a predstavitelia cirkví. Po februárovom prevrate v roku 1948 začali komunisti s otvoreným prenasledovaním aj ďalších svojich domnelých či skutočných oponentov. Obdobie rokov 1948 až 1989 možno rozdeliť na dva úseky, medzníkom sa stal rok 1968 a vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.

Na odpor proti komunistickému režimu sa v prvom rade postavili príslušníci cirkví a politickí predstavitelia zrušených strán. Otvorený odpor bol však veľmi obmedzený, keďže v rukách komunistov bol bezpečnostno-represívny aparát štátu. Práve obdobie medzi rokmi 1948 až 1953 sa stalo dobou najhoršieho teroru komunistického režimu. Za nepriateľov predstavitelia režimu označili všetkých, ktorí sa nehlásili k ich ideológii.

Medzi najvýraznejších bojovníkov proti komunizmu môžeme zaradiť skupinu Biela légia, ktorá pôsobila nielen doma, ale aj v zahraničí, konkrétne v Rakúsku. Členovia tejto skupiny si dali za úlohu informovať širokú verejnosť o terore komunistického režimu a v rokoch 1950 až 1953 vysielali na Slovensko spravodajstvo vďaka rozhlasovému vysielaču. Bol to istý vzor pre neskorší americký vysielač Slobodná Európa. Za pôsobenie v tejto skupine boli súdení mnohí Slováci, najvyššie tresty dostali Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár, ktorí boli popravení.

V zahraničí aj naďalej pôsobili mnohí exiloví predstavitelia, ktorí sa stavali proti komunizmu na Slovensku a poukazovali na zločinnosť tohto režimu. Po februári 1948 odišla z Československa ďalšia vlna exulantov, prevažne z politických predstaviteľov Demokratickej strany. V priebehu 60. rokov sa režim zmiernil a postupne demokratizoval, ale naďalej zotrvával na prenasledovaní svojich odporcov. Toto prvé obdobie bolo charakteristické priamou fyzickou násilnou perzekúciou ľudí.

Prirodzeným spôsobom sa nepriateľom komunistov stali aj predstavitelia cirkví. Režim sa najskôr zameral na vyššie duchovenstvo – biskupov, ktorých odsúdili v inscenovanom procese, a následne sa pokúsil zakročiť proti veriacim. Najvýraznejším prejavom odporu boli vzbury a nepokoje v súvislosti s tzv. Katolíckou akciou. Išlo o pokus komunistov ovládnuť cirkev a kňazov, rozbiť vnútornú jednotu cirkvi a v konečnom dôsledku ju postaviť proti Vatikánu vytvorením určitej národnej cirkvi. Prebiehala v rokoch 1949 až 1951. Katolícki biskupi sa proti tejto akcii postavili a vydali pastiersky list, ktorý ale bol Štátnou bezpečnosťou zakázaný. Skonfiškovanie, resp. bránenie v snahe prečítať tento list vyvolalo na Slovensku vlnu nepokoj a vzbúr. Veriaci bránili svojich kňazov aj napriek hrozbe trestov. Stovky osôb boli zatknutých a odsúdených. V boji proti komunizmu neskôr pokračovala v období rokov 1968 až 1989 tajná cirkev, ktorá sa organizovala v podzemí. S tajnou cirkvou a tajnými rehoľami často spájame aj pašovanie náboženskej literatúry zo zahraničia. Toto obdobie bolo charakterizované spoločenským šikanovaním ľudí, ktorí predstavovali protiváhu režimu.

V boji proti komunizmu vznikol občiansky disent, ktorý zohrával dôležitú úlohu v aktivizácii spoločnosti. Jeho činnosť spočívala vo vydávaní samizdatov a ich šírení, prevádzaní emigrantov do zahraničia, pašovaní literatúry a podobne. Disidenti kritizovali totalitnú moc a predovšetkým v období normalizácie sa odvážili stále výraznejšie hovoriť a požadovať občianske aj náboženské práva. Represívne zložky ich dlhodobo prenasledovali, napríklad ešte v auguste 1989 začali súdny proces proti tzv. Bratislavskej pätke, ktorej predstavitelia pochádzali z Hnutia za občiansku slobodu.

Kvantifikovať presný počet obetí z odporcov komunizmu je takmer nemožné. V rokoch 1944 a 1945 bolo partizánmi popravených asi 1 500 osôb, približne 10 000 Slovákov bolo odvlečených do sovietskych gulagov. Z politických dôvodov bolo na Slovensku odsúdených 71 168 osôb, z ktorých 50 bolo popravených. Tábormi nútenej práce si v rokoch 1948 až 1953 prešlo 8 240 osôb. Okupácia v roku 1968 si na Slovensku vyžiadala 37 mŕtvych a stovky ťažko zranených ľudí.